(Ne)prebudená

V sobotu som bola na „šamanskej ceste“. Vtedy mi to nedošlo, čo sa udialo s mojim zámerom. Dala som si zámer vyriešiť otázky lásky, vzťahov vo mne samej. Myslela som si, že sa mi pred očami zjaví počas tej šamanskej cesty nejaký obraz, na základe ktorého budem vedieť ako to v skutočnosti je. Nič také sa však neudialo. Nedokázala som sa odosobniť od toho, že mi padajú nohavice a ako v nich asi vyzerám a že ma bolí hlava. Nedokázala som sa odpútať od vonkajšieho sveta a ponoriť sa do svojho vnútra, svojej duše, svojho božského ja, či ako to nazvať. Po skončení a verbálnom hodnotení všetkými účastníkmi som si uvedomila, že sa mi ponúka myšlienka, ktorá mi už dlhšie blúdi mysľou. Keď sa odpútam od vonkajšieho sveta, bariér, zvyklostí, návykov,..., ktoré som sa naučila používať, žiť a rozmýšľať nimi vo svojej rodine, škole, spoločnosti a ponorím sa do svojho vlastného vnútra (duchovného, božského, duševného, prírodného, prirodzeného, ...?) budem to skutočne ja. Tam je presne tá cesta, ktorou by mal každý človek ísť. Hľadať a nachádzať odpovede vo svojom vnútri... celý svet je vo mne a ja som celý svet... Nežijeme svoj skutočný život, nežijeme to, akí naozaj sme, žijeme to, čomu sme sa naučili v tejto spoločnosti... Ak však odstránime tie nánosy a dostaneme sa k podstate určite budeme spokojnejší, pokojnejší a viac reálny.... Slova šťastnejší sa bojím, používam ho opatrne... (šťastie je veľmi subjektívne)

Ale k podstate. Prečo mám teda problém vo vzťahoch? Prečo nedokážem prijať a pripustiť si niekoho k sebe? Prečo som stále sama i v tridsiatke, keď nápadníkov bolo mnoho? A možno je to jedno či už ide o partnerský vzťah, milenecký, ľúbostný, kamarátsky, súrodenecký... Mám pocit, že všetky moje vzťahy sú akési povrchné.

Prišlo to nejak ku mne samo táto myšlienka, bola so mnou celý život, ale až včera mi akosi docvakla. Sama som pre to a nedokážem si ku sebe niekoho pustiť, pretože mám v hlave myšlienku, že si lásku nezaslúžim. Mám v hlave myšlienky, že ako by som sa JA mohla niekomu páčiť, ako by mňa mohol mať nieko rád (však mám toľko chýb),.... Áno a týmito myšlienkami som si všetkých odháňala a pretavovala si ich aj do mojich skutkov... Nedokázala som si predstaviť, že by mňa mohol niekto milovať a možno ešte stále nedokážem... Mám v hlave myšlienku, že ostatní chcú mať vo vzťahu len dokonalých ľudí a ja dokonalá nie som... a tým si nezaslúžim lásku iných ľudí.

Ale prečo mám v svojej hlave, svojom podvedomí takéto myšlienky? Však všetci sme nedokonalí a zároveň tak úžasne dokonalí... a i ja som úžasná bytosť...

Sú tieto myšlienky výsledkom nejakých slov, ktoré som počúvala v detstve alebo situácií, ktoré som prežívala? Pri hlbšom premýšľaní sa mi vybavili dve situácie, ktoré s tým možno súvisia.

Prvá sa týka mojej sestry. Bolo obdobie, keď sme sa takmer každý deň bili a hádali. „Terorizovala“ ma kvôli upratovaniu (asi poväčšinou). Že som nezamietla kuchyňu, nevyniesla smeti, nespravila hento... maličkosti... V jej puberte som jej asi liezla na nervy, občas mi nadávala do dementov, vysmievala sa z hudby akú počúvam, vykrikovala, že za ňou doliezam... bola taká len občas, ale ja som to vtedy nechápala prečo je na mňa taká a keď si na tie situácie spomínam (aj keď len matne) tisnú sa mi slzy do očí. Viem, že čoskoro príde čas, keď mojej sestre otázku prečo položím i nahlas...

Uložila som si vtedy do svojej mysle, že ma niekto bude mať rád iba vtedy, keď bude všetko i ja „tiptop“? Zafixovala som si vtedy, že ľudia vo všeobecnosti nedokážu prijímať a milovať iných takých ako sú?

Druhá situácia sa spája so základnou školou. Mala som pocit, že skôr patrím k tým podivným v našej triede. Mali sme tam pár spolužiačok, ktoré boli v mojich očiach „elitou“. Nepamätám si už konkrétne situácie, v ktorých by ma zosmiešňovali, či trápili, ale takéto pocity vo mne tie matné spomienky na ne vyvolávajú. Čo ak však už aj tie moje pocity boli len dôsledkom ešte niečoho skoršieho? Čo ak som sa tak vnímala len ja? Ale kde je teda v skutočnosti ten pravý pôvod mojich myšlienok a pocitov, že si nezaslúžim byť milovaná? Dúfam, že keď na to prídem, nájdem odpovede aj na moje iné otázky. Je podstatné, že viem, že ich nájdem vo svojom vnútri.

Je však oslobudzujúce a povznášajúce, že som si uvedomila aspoň tú základnú príčinu mojich vzťahových nedostatkov. Prinieslo mi to väčší pokoj do života...